Komunikácia je pre život v spoločnosti taká nevyhnutná ako napríklad správny pitný režim pre ľudský organizmus. Ten, kto mlčí, svedčí, no možno je len príliš hanblivý na to, aby vyjadril svoj názor. Možno povedať, že takmer všetky komunikačné zlozvyky vychádzajú zo psycholingvistiky, súvisia teda aj s celkovým charakterom hovoriaceho, aj s jeho individuálnym štýlom rozprávania.
Ak dokážeme byť sebakritický a objektívne zhodnotiť svoje konverzačné praktiky, tak vo všeobecnosti platí, že každý z nás má tendenciu podliehať aspoň jednému nezdvorilého komunikačnému zlozvyku. Niekto je príliš ukecaný, ďalší má problém vydať zo seba aj bezobsažné ehm, iní skáču do reči, no nájdu sa aj takí, ktorí hovoria od veci alebo sa vyhýbajú odpovedi. Tieto komunikačné neresti sa obzvlášť umocňujú, ak im podľahneme v oficiálnom, pracovnom styku. Presne tam, kde nás vlastný názor a primeraná argumentácia posúvajú vpred!
Hovoriť, hovoriť, ale ako?
Jednou z najťažších komunikačných situácií na poli pracovnom je vhodne argumentovať svoje tvrdenie pred nadriadeným a desiatkami kolegov. V daných okamihoch sa všetky pohľady upierajú na vás a vy musíte v prvom rade bojovať s trémou. Ak sa vám začne triasť hlas a zrýchli dýchanie, čo sa následne prejaví na nezrozumiteľnom, ukričanom prejave, vaša argumentácia stráca na dôveryhodnosti. Rozpačitý postoj, trasúce ruky a sofistikované frázy dávajú najavo, že prejav máte naučený, a teda nedokážete konať spontánne a uvoľnene. Pracovný priestor nie je, samozrejme, žiadnym holubníkom, no ani prílišná snaživosť neznamená, že sa z vás v blízkej budúcnosti stane zamestnanec mesiaca.
Niekto pre svoj argumentačný prejav v noci ani oka nezažmúri a niekto ani netuší, o čom točí. Používať komunikačnú vatu znamená uspať svojich komunikačných partnerov pridlhým, bezobsažným monológom, po ktorom nikomu nie je jasné, čo z toho vyplýva. Väčšinou využívajú komunikačnú vatu nadriadení, ktorí si kvantitou viet a zvýšenou intenzitou hlasu dokazujú svoju moc nad ostatnými. Avšak mali by mať na pamäti, že pokiaľ zamestnancovi nie je jasné, čo je jeho náplňou práce, meno firmy začne postupne strácať na vážnosti.
Jeden skáče do reči a o druhom ani nevieme, že pre nás pracuje
Jedným z najprovokatívnejších komunikačných zlozvykov je neustále skákanie do reči a narušovanie komunikačného priestoru ostatných. Najčastejšie skáču do reči tí najhorlivejší, najsnaživejší zamestnanci, bez ktorých by ani upratovačka nedokázala vyniesť smetí zo vstupnej haly. Takíto pracovití zamestnanci nielenže týmto gestom podceňujú názory ostatných kolegov, ale dávajú najavo, že len oni dokážu spontánne reagovať v každej príjemnej alebo krízovej situácii.
Nájdu sa však aj takí, ktorí sa na poradách boja čo i len hlavou kývnuť. Kolega, ktorý sa len zriedkakedy zapája do diskusií, pôsobí, akoby nemal na nič svoj vlastný názor a bez predslovu ostatných by si ho nikdy ani nevytvoril. Tieto tiché myšky by sa mali mať asi najviac na pozore! Hrozí im, že ich neschopnosť komunikovať začnú kolegovia využívať vo svoj prospech. Budú manipulovať s ich prístupom k práci, vsugerujú im svoje názory a postupy. A to pre všetkých skúpych na slovo vo firme znamená, že sa blíži začiatok ich kariérneho zostupu.
Foto: pixmac.sk, SPX1MSD
